Vo futbalových kruhoch je známy skôr jeho brat Peter (mladší o 14 rokov). Keď však ten začínal seniorskú kariéru, Pavol PECIAR (52) si už stihol urobiť meno v inom športe.
Stal sa priekopníkom plaveckých kurzov pre deti zo základných a materských škôl v Nitre, okrem toho je trénerom plavcov a triatlonistov, a to všetko už viac ako tri desaťročia. Keď začínal, primátorom krajského mesta bol Silvester Štefanka.
Odvtedy pretieklo riekou Nitra veľa vody, ale jedna vec je už roky nemenná: ak vaše dieťa chodilo na plavecký kurz do mestského kúpeľa, tak pod hlavičkou ŠK Delfín. Vlastne už to budú dve generácie.
Počas športovej kariéry ste sa venovali plávaniu a triatlonu. Prečo práve tieto športy?
Ako šesťročného ma rodičia dali do základného plaveckého výcviku, ktorý bol v tom čase na VŠP, kde som po skončení bol vybraný na zdokonaľovací kurz a odtiaľ do plaveckého oddielu. Súťažne som plával 7 rokov, a potom som chcel vyskúšať vtedy nový šport pre Slovákov - triatlon.
Aké výrazné úspechy ste dosiahli ako športovec?
Najväčšími úspechmi bolo 7. miesto na MS v americkom meste Muncie a 9. miesto na MS v Nice.

Koľkokrát ste boli na Ironmane na Havaji a čím sú tieto preteky výnimočné?
Na Havaji som štartoval v roku 1998. Na tieto preteky je potrebné sa kvalifikovať, čo v tej dobe znamenalo štartovať na jednom z ôsmich podujatí, z toho iba dve boli v Európe. Bolo potrebné zohnať financie na kvalifikáciu a potom aj na samotný Havaj, keďže štartovné sa platí do 24 hodín po kvalifikácii.
Havaj je mekka triatlonu a byť toho súčasťou je aj dnes snom mnohých športovcov. Je tam prekrásny podmorský svet a počas plávania sa častokrát môžete stretnúť s veľkými plávajúcimi korytnačkami.
Venujete sa hlavne plaveckým kurzom pre žiakov MŠ a SŠ. Ako si spomínate na začiatky?
Začiatky, ako v každom podnikaní, neboli ľahké. Stretával som sa s odhováraním a otázkami typu, či ma to môže uživiť. Vydržal som a kurzy plávania robím už 32. rok.
Tieto kurzy väčšinou platia rodičia, sponzori alebo partneri škôl, škôlok a inštitúcií. V posledných dvoch sezónach ich hradilo mesto z dotácií pre predškolákov.
Čím boli vaše začiatky zaujímavé?
Deťom sa po plávaní varil čajík vo veľkých hrncoch a v mestskom kúpeli vládla taká rodinná atmosféra. Súčasná legislatíva a usmernenia to výrazne sťažujú.
Za tie roky sme museli strpieť viaceré dlhodobé rekonštrukcie kúpeľa, ako oprava strechy, výmena okien, oprava bazénu, a nakoniec prišlo covidové obdobie, kedy sme boli prví zatvorení a poslední otvorení...
Odkedy ste začali trénovať plavcov súťažne v ŠK Delfín?
My sme pôvodne začínali ako triatlonový klub, je to už asi 31 rokov. K triatlonu sa časom pridalo aj plávanie.
Nové talenty sme si dokázali vytypovať práve na plaveckých kurzoch a deti tak potom prechádzajú k súťažnému plávaniu.

Ktorí vaši zverenci získali tituly majstrov Slovenska?
Je ich celý rad - od sestier Hrúzových, Peter Sloboda, Vlado Holec, Marek Parikrupa, Tomáš Peciar, Daniel van Wyk, Ondrej Bielik, Alexandra Gálová, Lukáš Odráška, Bruno Reľovský, Laura Dema, Kiara Lydíková a možno aj ďalší, na ktorých si momentálne neviem spomenúť. Sú medzi nimi aj medailisti z ME - Andrea a Zuzana Hrúzové.
Trúfate si povedať, koľko rôznych detí prešlo vašimi rukami v plaveckých kurzoch?
Presné číslo neviem, ale odhad je 40-tisíc až 50-tisíc detí, samozrejme, niektorí opakovane.
Musím zdôrazniť, že veľkou oporou pre mňa bola a je manželka Táňa, ktorá mi asistuje s ekonomickými vecami, a ak treba pomôcť, tak aj v role trénerky.
Ďalej sa dočítate aj toto:
- ako sa zmenila práca s deťmi za 30 rokov, aké sú dnešné deti a ich rodičia
- prečo je dobré venovať sa plávaniu
- na aké zaujímavé príhody si spomína
- ako vníma situáciu s bazénmi v Nitre (keď je bazén SPU zavretý) a na Slovensku celkovo
- v čom sú okolité krajiny oveľa ďalej a prečo je pesimista
- či má dobré vzťahy s inými plaveckými klubmi v Nitre
- koľko hodín za týždeň musí vo vode stráviť 15-ročný súťažný plavec
- či je plávanie pre rodičov súťažného plavca drahý šport
- ako porovnáva dnešných plavcov s minulou érou a v čom je to horšie
- ako ťažké bolo pre jeho staršieho syna dostať sa na univerzitu do USA
- akej nečakanej pohybovej aktivite sa venuje mladší syn Teo.
V čom sú rozdiely v práci s deťmi pred 30 rokmi a dnes?
Rozdiely sú obrovské. Kedysi boli deti pohyblivejšie, nebojácnejšie, samostatnejšie.